DLHO OČAKÁVANÁ AUSTRÁLIA
A sme tu… To teda trvalo. U mňa až tak nie, to len Matej sa sem chystal 7 rokov. V čase, keď mi v hlave skrsla myšlienka predsa len vycestovať niekam von a v čase, keď už som riešila náš odchod do destinácie Austrália, čítala som mnoho cestovateľských blogov. Takmer všetky boli pozitívne. Ľudia písali, čo všetko im život v zahraničí dal, čo ich naučil, čo všetko krásne zažili a pod. To bol hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli, že to chceme skúsiť aj my.
PREDSTAVY VS. REALITA
Tak sme dorazili. A boli dorazení. Poviem vám, náš prvý deň sme si predstavovali úplne inak 😀 V predstavách sme sa videli, ako vystúpime z lietadla, ubytujeme sa u nejakého super šibnutého austrálčana cez couchsurfing a rovno sa pôjdeme pokochať pohľadom na oceán a nadýchať sa oceánskeho vzduchu.
Realita? Po 2 dňoch cestovania a takmer 2-hodinového krútenia hlavy sem a tam, tam a sem, čiže čakania na batožinu, sme si chtiac-nechtiac museli priznať, že na tom páse už proste žiadny ďalší kufor nepribudne. A teda prišlo nepríjemné zistenie – naša batožina sa niekde stratila. Dostali sme formulár, vyplnili a pani za pultom len dodala, že keď sa batožina nájde, ozve sa nám. Takže. Austrália. Sme tu. Ale bez batožiny. V príručnej sme síce mali nejaké to oblečenie a základnú kozmetiku, avšak v tej stratenej bola domáca pálenka!
O dva 25-kilové ruksaky ľahší sme sa vybrali započať 2-hodinový presun z letiska Coolangatta do Brisbane. Cestou k autobusu sme si v novinovom stánku kúpili Go Card. (Go Card je kartička na cestovanie MHD, s ňou vás cestovné v rámci Gold Coast/Brisbane vyjde lacnejšie) V momente, ako sme vyšli von z budovy, začalo liať.
Lialo takmer non stop vyše týždňa. Každý Austrálčan, ktorého sme stretli sa len smial, že takéto počasie tu nemali 3 mesiace 😀
Plus hneď po prílete som ochorela. Počas presunu k miestu vyzdvihnutia našou Barbie ma chytila zimnica. Myslím, že v autobuse som vyzerala, ako nejaký feťák, ktorého práve chytil absťák. A úprimne, v druhom autobuse som sa začala úspešne opúšťať. Trochu som sa pozbierala, keď som na vlakovej stanici v Nerang-u uvidela prichádzajúcu vytešenú Barbie. (v byte v Brisbane, u Barbie a Bažíka sme bývali náš prvý austrálsky týždeň) Takto rozpačito nás teda privítala dlho očakávaná Austrália.
ZMIEŠANÉ POCITY
Prvé dojmy a nálada, ktoré v nás zanechala Austrália, nič moc. Úvodné dva dni som v podstate preležala v posteli s horúčkou a nádchou. Hovorím si, že je to asi kompenzácia za to, že sme mali taký luxusný príchod v podobe pomoci od priateľov.
O tri dni nám dorazila batožina. Nič nechýbalo ani sa nerozbilo. Vlastne sme si ušetrili jednu cestu naťahovania sa s ťažkými ruksakmi, pretože nám ich doviezli až na adresu v Brisbane.
Jediný môj osobný diskomfort bol, že komplet všetky veci sme mali prehľadané a prehádzané. (V Austrálii si dávajú pozor na to, aby ste im sem nepriniesli semená cudzích rastlín… Na letisku mi napr. vyhodili bylinky čistca, pretože tam boli semienka.) Ten pocit, že sa mi niekto cudzí hrabal vo veciach mi bol hodnú chvíľu nepríjemný. Za to zistenie, že ani jedna fľaša s alkoholom sa nerozbila, bolo o to príjemnejšie.
KEĎ DOBRÝ POCIT MEŠKÁ
A aby som všetko toto ponosovanie uviedla na pravú mieru. Týchto pár odstavcov nemá slúžiť ako sťažovanie a ľutovanie sa. Chcem len poukázať na to, že k cestovaniu nepatria vždy len tie vysmiate tváre ľudí na exotických miestach, ten zvláštny super pocit, keď dorazíte do štartu vášho nového dobrodružstva… Krajina samotná nemusí vždy vyzerať tak, ako ste si ju vysnívali. Ten super pocit nemusí vždy byť super. Aspoň nie hneď v prvých momentoch. Niekedy si naň treba chvíľu počkať a možno si ho aj tak trochu zaslúžiť. Nech je to už ako chce a nech vás už postretne čokoľvek. Tešte sa z toho, že ste sa do toho dali a niečo nové zažijete. Berte proste všetky tie nové veci tak, ako sú. Užívajte si to pekné a prehryznite sa aj cez to nie úplne pozitívne.
Počas týchto našich kostrbatých začiatkov som si viac uvedomila, aké je to fajn cestovať s niekým blízkym, o koho sa môžete v blbých chvíľach oprieť. Viem si predstaviť, že by som toto celé zvládla aj sama, ale predsa len. Klobúk dole tomu, kto cestuje sám.
