EXISTENČNÁ KRÍZA
Chcem vraj začať písať blog. Mám? Ale o čom? Je pozoruhodné, aké množstvo vecí ma zaujíma, ale v žiadnej oblasti sa necítim byť odborníčkou. Aktuálne riešim, ako nazvať existenčnú krízu, len trošku lepšie znejúc. Všetci isto viete, čo mám na mysli a isto si tým väčšina z vás prešla, alebo to prešlo vás. Nebudem to zbytočne naťahovať, idem teda k jadru veci. Presne do jeho stredu. K počiatku všetkého. Bez okolkov. Nedávno som mala tridsať. A svoju depku z toho, že si neviem odpovedať na otázku „Čo presne chcem v živote robiť?“ som uzavrela zistením, že toto síce neviem, ale viem, čo v živote robiť nechcem a aký život nechcem viesť.
Nechcem sedieť osem a viac hodín päť dní v týždni zatvorená v kancelárii odrátavajúc čas zostávajúci do víkendu. Nechcem donekonečna a ešte dlhšie čakať na to, kedy sa Matej vráti z ďalšej služobnej cesty a budeme môcť spolu tráviť čas, ktorý utečie, akoby ani nebol. Víno z Francúzska je fajn, syry ešte lepšie, ale spoločné chvíle nám to nevráti. Sú stratené a ani najdlhší telefonát či skype to nevyrovná.
PADLO ROZHODNUTIE
Už pred štyrmi rokmi na mojej ceste domov z Erasmu (pre pána, už sú to štyri roky), som si hovorila, že by som ešte niekedy v živote chcela aspoň na rok vycestovať do cudziny. Lebo – život v cudzine vám dá iný pohľad na svet a hlavne na samých seba – ako odvšadiaľ počúvate a čítate. Ale – je to tak. Zistíte, že nie ste až také motovidlo, ako ste sa cítili.
A život plynul, veľa sa udialo, zážitky sa nabaľovali, pohľad na veci sa zmenil.
Myšlienka vycestovať sa ku mne neustále vracala ako bumerang. Aj keď som ju systematicky odmietala, bombardovala ma čoraz viac, až ma prinútila sa rozhodnúť. Tak teda dobre! Vycestujem. Teda – vycestujeme, dúfam.
Rozhodnutie nebolo ľahké a stále sa vo mne bijú pocity vzrušenia, nadšenia a strachu (pozn. Mateja – kiež by to boli len tieto tri pocity…).
A aby to nebolo málo zložité, nejednalo sa iba o rozhodnutie, či okúsiť život inde. Vynorila sa ďalšia dilema – ktorú z toho množstva očarujúcich krajín si vybrať? Google, priatelia, termíny a mnoho iného nás poviedlo k prvej destinácii – Austrália. A ešte k jednej veci nás to priviedlo – k preplneným hlavám, nedožičiacim nám spánku. Ani trochu.
Tak držte palce! 🙂
