Rok v Austrálii. Čo nám dal. Čo nám vzal. A čo bude ďalej

13. október 2018

ROK V AUSTRÁLII

Rok v Austrálii. Áno, už je to rok… Tento článok bude asi trochu miš maš. Máme ho rozpísaný od mája. Dať dokopy a vôbec spracovať, čo sa nám deje v hlave a v živote po roku u protinožcov veru nie je len tak.

Vo vodách blogovania sme v plienkach, ale už aj nám píšu ľudia, ktorí sa chystajú stráviť rok v Austrálii a pýtajú sa nás čo a ako…

A to vo mne vyvolalo spomienky. Na pocity, keď sa vo mne ešte len začala rodiť myšlienka, že hmm, nepôjdeme aj my niekam? Spracovávala som ich nejaký čas, kým som vychrlila na Mateja. „Čo by si povedal na to, keby sme šli niekam do zahraničia? Na rok? Cestovať? Žiť?“ S jeho typickým flegmatickým pohľadom odpovedal: „Kam?“ Ja: „Zvažujem Kanadu, Austráliu a Nový Zéland.“ Matej: „Vždy som chcel ísť do týchto krajín. OK.“ 😀 A tak to začalo. Respektíve nabralo spád.

JE ROZHODNUTÉ

Začala som hľadať detailnejšie informácie ohľadne víz. Práce. Života. Krajiny. Vypytovať sa kamarátov a známych. Okrem týchto faktov som podvedome hľadala aj podporu. Rozhovory s ľuďmi, ktorí si toto zažili, sú veľmi motivujúce a nabijú vás energiou a nadšením do dobrodružstva. Ale tak trochu aj preleštia tie vaše novo nasadené ružové okuliare. A presne to v danom štádiu potrebujete.

Rozhodnutie okúsiť žiť rok v Austrálii sme si nechali pre seba až do okamihu, kým nebudeme mať schválené víza. Vedelo o ňom len pár známych, ktorých sme spovedali kvôli informáciám. Vedeli sme, že čím viac ľudí sa o tom dozvie, tým komplikovanejšie to pre nás bude. Sami sme mali strach, že čo sme si to vymysleli a keby nás od toho začal niekto odhovárať, len by sme mali väčší bordel v hlave. A počúvať pravidelne dookola tie isté otázky: Už ste dostali tie víza? A čo tam budete robiť? A kde bývať? Prácu máte? A už ste dostali tie víz…..

VÍZA NA TAJNÁŠA

Obdobie vybavovačiek a čakania na IELTS jazykové testy sa vlieklo ako v lete na saniach. Aj teraz mi búcha srdce, keď si spomeniem na deň, kedy som odosielala všetky papiere do Berlína. A potom sme čakali. Schvália? Neschvália? Zhruba po týždni mi prišiel mail, že do Berlína neprešla moja platba za poplatok za vybavenie víz. Zrealizovala som platbu ešte raz. Na druhý deň mi víza schválili. Matej musel dodatočne doložiť stav bankového účtu (musíte preukázať, že máte finančné krytie na letenku, život a pobyt v Austrálii), tak sa to natiahlo. Nestihli sme to totiž vybaviť pri zhromažďovaní všetkých papierov, tak sme Matejovu žiadosť poslali aj bez toho. Bol to veľmi dlhý týždeň. A neskutočná radosť, keď mu prišiel mail, prílohou ktorého boli schválené víza. Čaká nás rok v Austrálii!

Pár dní na to sme obaja dali výpovede v práci. A kúpili letenky s termínom 12. Október 2017 na Gold Coast 🙂 Toto sa udialo na prelome máj/jún 2017.

Matejovi v práci navrhli zvýšenie platu. Ale keď raz chcete odísť, ísť cestovať a zažiť nejaké dobrodružstvo, nedá sa ostať. Neskôr mu ponúkli jedenásť mesačné neplatené voľno. Vzhľadom k tomu, že sme netušili, kde o 11 mesiacov budeme, zhodnotili sme, že by z našej strany nebolo fér ponuku prijať a potom sa jednoducho nevrátiť. Na jednej strane by bolo fajn mať „zadné vrátka“ a istotu, keby to v Austrálii nevyšlo. Na strane druhej sme cítili, že by to nebolo správne a nechceli sme sa viazať. Chceli sme odísť s „čistým štítom“. A niekde hlboko sme tušili, že rok v Austrálii nám bude málo.

OTÁZKY, OTÁZKY, SAMÉ OTÁZKY

Otázky, na ktoré som sa pred našim odchodom pýtala známych, ktorí si život v zahraničí resp. v Austrálii skúsili, mi teraz prídu smiešne a odpovede na ne, samozrejmé.

Ako sme sa nevedeli rozhodnúť, kde ten náš rok v Austrálii načať. Nie je ľahké vybrať si miesto, kde začať nový život od nuly a v krajine, v ktorej ste v živote neboli.

OK, konečne ste si vybrali krajinu, kam idete minimálne na rok žiť nový život. Ale teraz vyvstáva otázka, kde začať? Sydney, Gold Coast…. Teraz už vieme, že sme si mali (mali sme si?) spraviť plán a prieskum, kde sa dá nájsť aká práca a pod. Boli sme aj celkom nabrífovaní, ale proste sme sa nevedeli rozhodnúť. Išli sme do Austrálie s tým, že nám je jedno, čo budeme robiť, hlavne nech si nájdeme prácu a nemusíme míňať úspory. A nech potom môžeme cestovať. Samozrejme, v kútikoch duše sme dúfali, že minimálne Matej si nájde prácu v odbore, ale brali sme to tak, že budeme aj záchody umývať, že nám je to jedno. Niekde človek začať musí 😀

OD PODLAHY

Všetkým som hovorila, aj som to tak cítila, že nemáme ružové okuliare a je nám jasné, že budeme začínať kadejako. Ale realita nás aj tak trošku zaskočila. Nájsť si prácu, resp. vydržať to odmietanie a chodenie „od domu k domu“ bolo pre mňa psychicky omnoho náročnejšie, ako som si myslela, že bude. „Žobroniť“ o prácu v kebabe, … Rešpektujem každé jedno povolanie, ale kurnik šopa, čo som mantavá, aby som nevedela upratať hotelovú izbu alebo urobiť kávu? No a čo, že nemám 4 roky skúseností a bla bla. Holt, konkurencia vysoká, ľudí ochotných pracovať za almužnu neúrekom, naše skúsenosti v oblasti hospitality nulové a nájsť si prácu v odbore s work&holiday vízami pri možnosti pracovať len 6 mesiacov u jedného zamestnávateľa…

A vzdialili sme sa aj jeden druhému navzájom. Ste v úúúúplne novej krajine. Idete začať „od podlahy“. Ale prišli ste s niekým, s kým ste už žili svoj život. A je to zvláštna kombinácia. Navyše sa cítite úplne inak ako doma. Na jednej strane nadšenie z nového, na druhej túžba nájsť si čo najskôr prácu a začať zarábať… Podvedomý a stále prítomný stres a tlak. Bolo to zvláštne obdobie. Pocity odcudzenia sa od rodnej hrude a aj jeden od druhého. Psychicky ťažké, ale zvládli sme ho a primklo nás to k sebe ešte viac, ako pred tým.

ŽIJEŠ ALEBO EXISTUJEŠ?

Čo všetko sme za ten rok v Austrálii stihli zažiť a naučiť sa. Viac si veríme. Viac objavujeme. Máme pocit, že viac žijeme. Neustála potreba robiť dôležité aj menej dôležité rozhodnutia, sťahovanie a hľadanie si práce a učenie sa v nej, robí naše životy komplikovanejšie, ale o to zaujímavejšie. A stále sa o sebe učíme nové veci. O sebe samých aj o sebe navzájom.

Nedávno ma dostal citát v jednom krátkom, ale o to mocnejšom videu: „Vidíš tú krásu v živote alebo len existuješ? Buď opatrný. Iba existovať je nebezpečné.“ A my sa veru konečne zobúdzame. Nakoplo nás to všetko. Pomaličky ideme vpred a dúfame, že správnym smerom. Myšacími krokmi si plníme sny. A spriadame neustále nové plány. Uvidíme, čo bude ďalej. Lebo raz ste hore a raz zas dole 😉

TROCHU KLIŠÉ NA ZÁVER

A na záver každej Ezopovej bájky poučenie 😀 Alebo kvôli čomu sme sa museli trepať až do Austrálie, aby sme na to prišli.

Neberte život príliš vážne.

Každý problém sa dá vyriešiť.

Peniaze sú, boli a budú. V preklade – proste ich už len nejako zarobíte.

Nevzdávajte sa. Aj keď o sebe pochybujete, ale cítite, že toto je ono, vydržte. (Sa hrám na múdru, ale toto si musím pripomínať takmer denne 😀 )

Nebuďte netrpezliví. Všetko má svoj čas a čo má prísť, príde. (Aj toto na dennej báze 😀 )

Nájdite si chvíľku pre seba a na utriedenie si myšlienok, vyčistenie hlavy. Ideálnym miestom je na to ostrov s minimom obyvateľov.

Aj keď ste prečítali tisíc článkov a návodov čo a ako a dostali množstvo rôznych odporúčaní, nájdite si svoj spôsob a svoju cestu. Čo vyhovuje vám. Každý sme predsa iní. Nemajte depku z toho, že vám to tak nejde alebo sa vám to nepáči…

A možno to bude znieť ako klišé, ale chceli by sme sa týmto zároveň poďakovať všetkým, ktorí s nami toto naše dobrodružstvo prežívajú. Za podporu a predovšetkým za tie nervy, ktoré s nami majú… Áno vám, rodičia naši, sestry naše, priatelia naši!